Seznamte se: Pavol Juráš 1.část

Rozhovor 1.část

 

Kdy a kde jste viděl Váš první balet ?

To sa musím priznať, že si nepamätám. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, aká je naše pamäť zradná a niekedy nás pekne zmätie. Niečo vytesní a niečo stratí. Ale naopak keď niečo vidím, zdá sa mi to dôverne známe alebo si spomeniem, kedy som podobné umelecké postupy už videl. V akej inscenácii. Keďže som vyrastal v malom slovenskom meste a Bratislava bola ďaleko, pamätám si ale, že som sledoval všetky umelecké relácie a inscenácie v Slovenskej televízii a neskoršie i na 3SAT. A všetky som si nahrával na video, takže som mal čoskoro nie desiatky, ale stovky videokaziet, ktoré som znovu sledoval po príchode zo školy a premýšľal o nich. Jednou z mojich obľúbených bola Spiaca krásavica z Ruska s pôvodnými návrhmi Baksta, Labutie jazero z Paríža s Marie-Claude Pietragallou, Labutie jazero s Nurejevom, starý film o Anne Pavlovej a ďalšie. Keď som už mal nejakých štrnásť rokov, vždy som uprosil rodičov, aby ma na jarné prázdniny poslali k tete do Bratislavy, kde sme mali rodinnú priateľku, ktorá pracovala v SND a to bol taký festival, bol som každý deň v divadle.

 

Pokoušel jste se balet delat ?

To nie. Neviem, či sa dá povedať, že som mal súdnosť alebo je to smiešne. Chcel som hrať na klavíri a organe, čo sa mi splnilo. Ale keď som už študoval v Brne na JAMU a nudil som sa, pretože som mal hodne času, tak som sa dohodol s profesorom Ludvíkom Kotzianom, ktorý mi umožnil na tanečnej pedagogike navštevovať predmety aké som chcel a to bolo veľmi zaujímavé. Zároveň mi vtedajší šéf baletu Zdeněk Prokeš a v Bratislave Emil T Bartko, ako študentovi réžie, dovolili chodiť na skúšky baletu podľa ľubovôle. Tak som videl pracovať mnoho choreografov a tanečníkov, čo bola veľmi dobrá škola. A najväčší luxus bol, keď som študoval v Hamburgu a Jirka Bubeníček mi zariadil u Johna Neumeiera podobnú možnosť. To bolo ako byť v nebi.

 

Co Vás na baletu baví, co naopak nebaví ?

To je ťažká otázka, ktorá nie je jednoznačná. Nedá sa hodiť balet do jedného vreca a vybrať tú a tú časť. Záleží na jednotlivom predstavení. Zaujímavé ale je, že keď som bol mladší, mal som rád moderné balety, ktoré mali povedzme nejaký súčasný, možno škandálny presah. Neskoršie mi však pripadalo, že to je stále rovnaké, snaha šokovať, extrémna hudba, nahota, efekty, nejaká intelektuálna rovina. Že viac ako o tanečníkov ako interpretov na javisku, ide o svojvôľu choreografa prezentovať seba. Potom som mal obdobie, keď som mal rád dejové balety podľa literárnej predlohy. A čím som starší a mám možnosť viac vidieť, viac  cestovať na čisté virtuózne „klasiky“, tak mi pripadajú ako najdokonalejšia forma. Pretože v centre je tanečník, jeho schopnosti, jeho duša, charizma a srdce. Samozrejme, keď ale o predstavení píšem, nemôžem postupovať podľa toho, čo sa mi páči. Snažím sa zoznámiť sa s choreografom a jeho víziou a zostať nestranný. Taktiež k tomu človek hodne študuje teoretické disciplíny čo sa týkajú tanca a divadla všeobecne. Pretože  sa vždy snažím vnímať tanec ako súčasť divadelného umenia. Keď niekto vyrastá len v balete a o nič iné sa nezaujíma, môže sa mu stať, že zostane v jednom svete a vníma ho len cez svoju profesiu. A to je myslím škoda. Navyše dnešní choreografi sú veľmi intelektuálne zdatní, majú obrovský prehľad. Balet nie je pre mňa len balet, ale hudobnodramatické dielo, v ktorom sa spája mnoho žánrov. Takéto pohybové hudobnodramatické dielo je vyjadrené v choreografických či výtvarných obrazoch. Skladá sa z dramaturgie, hudby, choreografie, herectva, scénografie. Všetky tieto zložky sú navzájom prepojené a vytvárajú jeden celok. Základnú dramatickú osnovu tvorí libreto, ktoré obsahuje hlavné udalosti deja, určujúcu myšlienku, charaktery a konflikty postáv. Preto ma vždy pobaví, ako sami mnohí tanečníci či diváci ťažko prijímajú nové interpretácie. Predstavte si však, že váš veľký divadelník Otakar Zich nepovažuje tanečníkov za hercov, pretože podľa neho svojim výkonom nepredstavujú žiadnu osobu. Tanečník je podľa Zicha tanečníkom, nezobrazuje nikoho iného než tanečníka. To je dosť vtipné. Ale bohužiaľ u mnohých tanečníkov do dodnes platí. „Bez prežitku nanajvýš osobnostného, bez konfliktu, bez dramatickej situácie, zostávam divákovi ľahostajná“, povedala Emília Vášáryová. A je to dôležité aj pre balet.

 

Jakou vidíte největší slabinu Českého baletu ?

Keďže trinásť rokov pracujem v divadle, rozhodne by som nepovedal, že financie. Tie i keď menšie, v divadle sú. Záleží ale na tom, ako sa použijú. Tá najväčšia slabina je, že šéfovia baletných súborov sú choreografi. Takže sa z kamenných divadiel stávajú akési privátne baletné súbory šéfov, ktorí samozrejme chcú choreografovať čo najviac. Niekedy dokonca pre administratívnu prácu nemajú na to čas a ani potrebný talent. Tým chýbajú repertoáru a tanečníkom potrebné možnosti pracovať s rôznymi choreografmi, štýlmi, technikami. Takýto princíp môže, funguje a je správny v PKB, 420PEOPLE. Ale vo veľkom trojsúborovom divadle to plne zabíja pestrosť repertoáru a myslím, že podľa toho čo hovoria tanečníci, ubližuje to aj im. Druhá vec sú samotní tanečníci. Mnoho z nich robí balet ako normálnu prácu. Ráno idem do práce, niečo tam odtancujem, rýchlo domov a bože môj, večer niekedy predstavenie alebo skúška. Keď tanečník necíti umeleckú inšpiráciu a radosť na javisku, je to poznať. Nie nadarmo sa hovorí, že na javisku je poznať všetko, že je tam interpret ako nahý. A tretia vec je totálny úpadok profesionality a remesla. Dirigenti, ktorí nerešpektujú tempo, len tak-tak hrajúce orchestre, ktoré balet popri opere považujú za nutné zlo, nevhodná podlaha, v regionálnych divadlách úplne nezodpovedné pracovné podmienky, nedodržiavanie zákonníka práce a pracovného poriadku, súbory sú zneužívané na tancovanie v operetách a v celom možnom i nemožnom repertoári. A štvrtá vec, ktorá súvisí aj s tou prvou, že v balete sa vytvorila obrovská generačná priepasť. Šéfovia sú viac-menej starší a mladí tanečníci, ktorým sa nepodarilo uspieť v takej obrovskej konkurencii, ktorá teraz je v zahraničí alebo v inom súbore, sa cítia nepochopení a i nešťastní. Skostnatené vedenie vo vedení a baletných majstroch či pedagógoch nevytvára harmonický pracovný tím so súborom. Taktiež dosť zásadná vec je, že čo som mal možnosť vidieť a poznať, baletní pedagógovia sú vyslúžilí tanečníci, ktorým sa chcel šéf odvďačiť, čo je odporná vec od štátu, ktorému sa platia dane, že sa nedokáže postarať o tanečníkov, ktorí končia. Ale bohužiaľ, baletný pedagóg by nemal byť ten kto povie, „toto robíš zle, urob to znovu, ale mal by povedať, tu si moc ohol chrbát, musíš zatiahnuť zadok, už preparáciu robíš zle, preto padáš z piruety.“ No a vlastne by som tak mohol pokračovať ďalej. A samozrejme dôležitá vec je, že chýba kontinuita. Keď si vezmete koľko umelcov za krátku dobu v Stuttgarte inšpiroval John Cranko, dnes sú z nich veľkí choreografi. Pretože šéf mal šiesty zmysel pre hľadanie toho, v čom sú jeho tanečníci jedineční. Máme dnes v Česku domáceho choreografa na klasiku? Takého, ktorý by bol uznávanou autoritou, mal za sebou inscenácie v Česku a aspoň v blízkych zahraničných divadlách? Myslím skutočnú autoritu, nie niekoho kto si vezme tri kazety a podľa toho „obšlahne“ kroky a keďže má už zlú pamäť, ešte k tomu aj zle. A čo moderný? Kde sú mladšie generácie nasledovníkov Šmoka, Vaculíka? Talentovaná Hana Turečková, Jiří Pokorný sa nemôžu profilovať, lebo do kamenného divadla s jasným zadaním ich nikto nepozve. A znovu sme u šéfov. Keď oni nebudú môcť za sezónu urobiť tri štyri choreografie, tak sa nebudú môcť vyvíjať. V Brne za Zdeňka Prokeša vytvoril Libor Vaculík pozoruhodné projekty, pretože dostal od šéfa dôveru. Prokeš sa potom venoval aj Hane Litterovej, ktorá to dotiahla až k cene za balet Balady. V minulej sezóne sa zjavilo ohromné duo choreografov Ondřej Vinklát a Štěpán Pechar. Márne ich hľadám v nejakom inom divadle na plagáte mimo DekkaDancers.

 

V čem balet v Čechách vyniká ?

Určite v tom, že napriek všetkému tomu zlému, sa našli silné osobnosti, ktoré šli svojou cestou i keď ich ostatní kritizovali či odsúdili, alebo im dokonca škodili. Pracovali sami, budovali si rozhľad, platili si kurzy, cestovali, počúvali, boli pokorní a balet či tanec milovali. A keď uspeli v zahraničí, miesto toho, aby šéfovia veľkých divadiel zdvihli telefón a našli pre nich termín napríklad na hosťovanie alebo vymysleli gala či projekt, tak sa tvária, že žiadni tí umelci - tanečníci neexistujú. Úplná ignorancia úspechov českých tanečníkov v zahraničí je česká špecialita. Od dôb Emy Destinnovej sa nič nezmenilo. Ďalšia špecialita je, že väčšina súborov nemá dramaturga. I tie najmenšie baletné súbory v zahraničí majú dramaturga. Pretože dramaturg nie je len lojálny k šéfovi, ale mal by byť jeho oponentom, klásť znepokojivé otázky, diskutovať, vyhľadávať nové talenty, možnosti.

 

Kdo je pro Vás nejlepším tanečníkem a tanečnicí baletu na světě ?

To je taká romantická predstava, že človek zo seba dostane jedno meno. To môže povedať niekto kto nemá prehľad, či je zamilovaný puberťák a má len jeden nejaký vzor. Svet je plný skvelých umelcov, tanečníkov, performerov, modernistov či primabalerín. Keďže som sa hodne zaoberal hereckými technikami a divadlom, pre mňa sú to tí tanečníci, ktorí chápu rozdiel v balete taký dôležitý medzi dokonalou formou a formou s obsahom. Je to veľmi jemná hranica, pre mnohých nepochopiteľná. Ale keď chcete mená, tak Vás uspokojím: bratia Bubeníčci, Jiří Jelínek, Friedemann Vogel, Nicolas le Riche, Agnès Letestu, Aurélie Dupont, Stéphane Bullion, Eugenia Obraztsova, Sergej Polunin, Herman Cornejo  a ďalší. A keďže sme v Česku tak za tých dvadsať rokov napríklad Karel Littera, Jana Přibylová, Stanislav Fečo, Taťána Juřicová, Ondřej Vinklát, Andrea Kramešová a ďalší.